Povedali sme si spolu s manželkou, že teda využijeme túto možnosť a nazrieme aspoň jedným očkom do nejakého nákupného centra. Už vtedy sme správne cítili, že jedno centrum bude bohato postačovať.
Ráno sme teda vstali, ja som oprášil a potom vyleštil svoju platobnú kartu a tíško som jej povedal do je čipu : “Dnes ťa zlatá moja poprešuchujem cez terminály, až sa zoderieš!” Po výdatných raňajkách sme vyrazili.
Hneď po vstupe sme to zalomili do prvých obchodíkov a potom postupne ďalej a ďalej. Keď boli prvé tri za nami začali sme sa obávať o to, že sa naša populácia zmenšuje. K tomuto poznaniu sme dospeli potom, čo sme zistili, že skoro všetok tovar je vo veľkostiach S. Obaja sme ale L. Asi sme už nadštandard pre túto dobu.
To sa však už v treťom butiku trošku napravilo, a tak naše obavy pominuli. Manželka však len prechádzala z jedného do druhého, no v tvári jej mizol jej prenádherný úsmev. Nič ju však neoslovilo. Potom sme prešli do fázy skúšajúcej. Dve, tri veci na ruku a prehliadky v kabínke sa začínajú. Moje vypleštené oči sa striedajú s nejednoznačným pohľadom mojej polovičky do zrkadla. V pomere asi tak jedna k piatim skončili veci v našej taške a karta urobila svoj známy - šuch. Každá vec dostáva aj svoje pomenovanie (na doma, do školy a podobne).
I ja som sa odhodlal niečo si skúsiť. Oplatilo sa. Neprestávajúcim smiechom sme si predĺžili náš život o pár minút, možno až hodín v tomto prípade. Škoda len, že som manželku neprehovoril, aby ma zvečnila v mobile a neurobila mi fotografiu.
V ďalšom type obchodíkov sme sa len rozčúlili. Toto? Veď to som kupoval(a) pred mesiacom. A teraz? Až 30% z ceny dole? Šľak nás išiel trafiť. Rozčúlenie prechádzalo do ignorácie a do pokrčenia ramenami s povzdychom.
To najlepšie sme si však nechali na koniec. Hypermarket. To je super obchod. Cez DVD, kuchynského robota, vŕtačku, lego, spodné prádlo, kabát, syry, ryby, pečivo až po cukrovinky čierny princ. Skrátka nádhera. Keďže naša chladnička zívala prázdnotou a víkend ešte len začal, museli sme nakúpiť aj nejaké tie potraviny.
Uličky v predajni boli lemované z časti pootváranými škatuľami. Tie sa potom striedali s uličkami, kde bolo tovaru len poskromne. Už len prázdne miesto v regáloch bolo svedectvom super ponuky. Najkrajšie pohľady sú však v oddelení oblečenia. Tovaru je tak veľa, že sa asi nepomestí a možno ho nájsť aj na zemi. Až neskôr sme pochopili. Nie, že by tam bolo toho tovaru až tak veľa, ale keď je človek v tranze a hľadá v tých debničkách to svoje číslo, nehľadí kam hádže ostatné veci. Či vedľa seba alebo za seba. Tie debničky mi nostalgicky pripomenuli moje práce v záhrade na dedine. Tá istá farba i kvalita. Tu sme už nevydržali a náš údiv prechádza do smiechu, ktorý sa nedal zadržať. Čo všetko ľudia neurobia za dobré ceny.
Uťahaní po nákupoch berieme svoje tri veci, čo sme kúpili v obchodíkoch a hľadáme dychtivo východ. Po príchode domov sme si dali kávu a boli sme šťastní, že nám obom stačí zažiť takýto deň len jeden krát do roka. Ďakujem Ti za to, manželka moja milovaná.
